Zažil som rok 1968 veľa som síce nechápal ale v rodine sme cítili, že to čo sa stalo v 68 bol nádych ktorý bol v 69 zadupaný okovanou vojenskou čižmou. Roky po okupácii, roky normalizácie v mojej duši znamenali poníženie a beznádej. Rok 1989 zažal svetielko ktoré ukázalo cestu z temnoty. Eufóriu plazivo znovu vystriedal smútok z rozdelenia Československa a neskôr z uchopenia moci suitou ktorú z minulosti reinkarnovala Mečiarova politika.
Veci sa znovu začali vracať do slušných koľaji s nástupom Dzurindovej vlády, kde slušnosť zas dostala šancu. Bohužiaľ moc korumpuje. Poctivosť a slušnosť znovu bola potichu vystrnadená z našich myslí. Desať rokov ktoré nasledovali , nepočítam dvojročné nadýchnutie za Radičovej vlády, si démon lží nepoctivosti a klamstva vybudoval pevnú pozíciu vo verejnom priestore. Občania znova začali pomaly upadať do apatie či beznádeje.
Nepomáhali ani čoraz viac sa množiace indície a dôkazy o podvodoch, klamstve a rozkrádaní našej krajinky tými ktorých sme si zvolili. Hlas novinárov bol príliš slabý aby prebudil svedomie a chuť niečo s tým urobi. Smrť dvoch krásnych mladých ľudí ktorí, mali život pred sebou, je tragédiou nielen pre rodiny a ich blízkych. Je to tragédia Slovenska. Je to tragédia svedomia je to tragédia ľahostajnosti. Je skutočne smutné že na prebudenie svedomie toho národa bola potrebná nezmyselná smrť Jana a Martiny.
Ďakujem vám občania. Ďakujem za úžasnú silu s ktorou sme prišli v piatok povedať svoj názor na námestia. Ďakujem za to že sme umožnili svedomiu sa znova nadýchnuť a zasiať semienko nádeje, že pravda, láska a spravodlivosť zvíťazia nad lžou nenávisťou a násilím. Nádej znovu začala svietiť v mojej duši a v dušiach všetkých slušných ľudí.
Nenechajme ju znovu vyhasnúť . Pre nás, pre naše deti, pre budúcnosť.
